Bola to zvláštna doba. Motocykloví výrobcovia (ČZ – motokros, Jawa – plochá dráha) vyrábali motocykle pre Majstrov sveta, ktorí však boli prevažne zo zahraničia. Pretože naši špičkoví športovci až na malé výnimky nemohli cestovať za „železnú oponu“. Škodovka so svojou 130 RS zbierala body v európskych aj svetových súťažiach. Tam už to bolo iné, príležitosť dostali domáci jazdci. Všetci ľudia povinne pracovali, za čo dostávali sociálne istoty. Neexistovali počítače, internet či mobily. Viacej času zostávalo na mimopracovné aktivity. Tu sa ukázala manuálna zručnosť a odbornosť niektorých jedincov. Sami si stavali pretekárske stroje (motokáry, buginy), na ktorých sa potom mohli dosýta vyblázniť na uzavretých tratiach. Lučenec bol v tej dobe priemyselným centrom, ktorého podniky ponúkali zázemie pre podporu takýchto aktivít. Práve preto tu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vyrástlo také množstvo pretekárov v motoristickom športe. A neboli to žiadne „padavky“. Napriek tomu, že všetci boli amatérski pretekári (sponzorská podpora bola ojedinelá), dokázali do Lučenca navoziť veľkú kopu vencov za umiestnenia na stupňoch víťazov. A majstrovských titulov, ktoré získali v hodnotení Majstrovstiev Slovenska či Československa. V motokárach aj medzinárodné. Dnes už, žiaľ, upadli do zabudnutia. Publikácia Vôňa benzínu a táto výstava si kladú za úlohu poometať prach zo starých fotografií a priblížiť atmosféru toho obdobia.